'Láska je nesmrteľná.
Neumiera.
Len ide do hrobu.'


V románe Námestie svätej Alžbety tvorí základnú dejovú líniu problematika vnútorného zápasu jednotlivcov s prvými prejavmi neľudského fašizmu. Psychologicky hlboko a umelecky prekrásne zobrazil viaceré typy ľudí s ich strašnou filozofiou rezignácie (Maxi a Samko), ktorou odpovedajú na prvý nápor i rast zúfalého odporu podmieneného osobným nešťastím.

Igor, jeden z dvojice mladých ľudí v románe, vymenil po otcovej smrti lavice gymnázia za tvrdú prácu vo vinohrade, priblížil sa dnu spoločnosti, ale nezakotvil v ňom. Doopatroval ťažko chorú matku a práve vtedy, keď sa mu ponúka hrejivé šťastie mladej lásky, ktorá je jediným svetlým bodom v chmúrnom živote chlapca z periférie, vyrve mu ho fašistický prisluhovač.

Najvýsostnejšou hodnotou v Jašíkovom básnickom a ľudskom vesmíre, ako konštatuje A. Matuška, je láska. Ľúbostný príbeh Igora a Evy, posvätný spev mladých sŕdc, je hlboko dojímavý, pravdivý a organicky začlenený do románového celkou. Spisovateľ tu podal 'najcelistvejšie svoje krédo o ľudskej duši, jej protikladnosti a šírave'.