Zbierka ôsmich poviedok prozaika a scenáristu Kristiána Lazarčíka (1999) tematizuje otázky sexuálnej či rodovej identity a približuje zložitosť situácie, v ktorej sa ocitá človek neschopný uniknúť z násilného partnerského alebo rodinného vzťahu. Postavy v prózach sa proti deštruktívnemu správaniu vymedzujú cynickou maskou, ktorá má zakryť vnútornú krehkosť protagonistov. Rozpor medzi vonkajšou hrubosťou a zvýšenou citlivosťou postáv často ústi do tragikomickej modality, keďže postavám neraz nezostáva nič iné, ako so smiechom prežiť vo svete, ktorý v tejto podobe nie je znesiteľný. Lazarčíkovo scenáristické vzdelanie sa prejavuje na komunikatívnosti a sviežosti debutu, ktorý možno vnímať ako sémanticky ťaživú výpoveď o generácii dnešných dvadsiatnikov a širšie tiež o spoločnosti, ktorá len ťažko a s nechuťou akceptuje akúkoľvek inakosť.